Keď budem niekým významným, tak to sem určite dopíšem. Zoznam autorových rubrík: Príbehy z Kocúrkova, Pozdravy z Hňupoviec, Súkromné, Nezaradené
Je skutočne pozoruhodné, odkiaľ predseda vlády čerpá informácie, v demokratických krajinách zvyčajne utajené. Platy osôb pracujúcich v súkromnej sfére totiž nepatria medzi údaje, ktoré by si mal premiér len tak „nájsť na svojom pracovnom stole“. Ale nie o tom je reč, hoci by bolo zaujímavé to zistiť.
Po zhliadnutí pokútne získaného videa z firemného večierku dôchodkovej spoločnosti, na ktorej jej šéf vystupoval v ženských šatách, sa mi vyrojili spomienky na debaty ešte na strednej škole pár týždňov pred stužkovou. Téma diskusie: zábavný program. Po prezretí niekoľkých starších videí sme sa väčšina zhodli: chalani sa nebudú prezliekať za baby, nebudú tancovať balet, nebudú spievať. Prezlečených mužov za ženy sme totiž považovali za otrepaný spôsob zábavy, ktorý už nikoho z pozvaných hostí určite nepobaví.
Dovolím si najskôr niečo odcitovať z portálu o zdraví: „Paranoja je psychické ochorenie, ktoré sa prejavuje vývojom logicky skĺbeného systému bludov. Bludy nie sú neskutočné, logicky do seba zapadajú, avšak východiská z nich sú nesprávne. Systém bludov sa u paranoika stále rozvíja, chorý získava podklady na bludné presvedčenie v každej situácii. Je vzťahovačný, reálne javy v skutočnosti indiferentné vzťahuje na seba (napr. pacient je presvedčený, že ho prenasledujú, že ho chcú zničiť, pred domom vidí neznámeho muža, je presvedčený, že ho sleduje). Bludy bývajú najčastejšie perzekučné a žiarlivecké. Príčina nie je známa, liečebne sa dá do určitej miery ovplyvniť.“
V súvislosti s tragédiou v Srbsku ma v sobotu večer zaujal preklad vyjadrení pozostalých vo večernom spravodajstve oboch slovenských televízií.
Nedávno ma zaujal blog Karola Sudora, v ktorom mu jeho „fanúšikovia“ želajú len to najhoršie. V tom momente som si spomenul na jeden anonymny list, ktorý mi svojho času prišiel poštou a ktorý som si neskôr zoscanoval a uložil v počítači. Na pamiatku.
Robert Fico sa skutočne nezdá. Podľa jeho tlačových vyhlásení by mali napísať učebnicu pre študentov politického marketingu. Mohla by sa volať: Ako totálne oblbnúť voliča.
Kto by si aspoň raz nepozrel „online-reláciu“ šéfredaktora Denníka SME. Viac menej amatérskym spôsobom v nej komentuje vybrané udalosti, na ktoré reagovali redaktori v aktuálnom vydaní. Dnes mi však jeho „trefná“ poznámočka chýba.
Najskôr Slota pourážal príslušníkov maďarskej menšiny. A zastali sme sa ich? Možno áno, ale len hŕstka ľudí. Šéfovi nacionalistov to skôr pomohlo, ako uškodilo. Potom Slota pourážal Rómov. A zastali sme sa ich? Opäť sa našli len ojedinelé hlasy, kritizujúce opilecké prejavy Jána Slotu. Nevadilo to ani sociálnym demokratom, dokonca sa rozhodli, že budú spolu s nimi spravovať túto krajinu. Dnes uráža homosexuálov a novinárov. A kto sa ich zastal? Pár politikov, kolegov z radov novinárov, morálnych autorít a blogerov. Ale kde je celospoločenský odpor voči prejavom intolerancie hraničiacej s rasizmom u jedného z najvplyvnejších politikov v tomto štáte? Kto sa postaví na moju stranu, keď sa do mušky Jánovi Slotovi dostanem práve ja?
Možno mne samému. Akosi stále neviem prísť na chuť „najväčšiemu Slovákovi“ a jeho verbálnemu prejavu. Je mi nesympatický človek, ktorý verejne šíri nenávisť, trepe dve na tri, prekrúca históriu, ponižuje iných ľudí (istého času aj vlastnú podpredsedníčku) len kvôli odlišnému názoru, farbe pokožky, či národnosti. Rozum mi stojí nad jeho výrokmi o Hedvige Malinovej, či smrti M. R. Štefánika. Silné podozrenie z nekalých činností vo mne vyvoláva jeho spôsob života, ale aj vyjadrenia o lietadlách pre slovenskú armádu.
Strana Smer-SD sa podľa informácií z médií pripravuje na pozdvihnutie významu sviatkov, ktoré sme často na silu oslavovali počas autoritárskeho režimu komunistickej strany. Ak by to aj chcel niekto kritizovať, vždy sa nájde nejaký mudrlant, ktorý zaloví do histórie a vytiahne argument o dlhoročnej a predkomunistickej tradícii niektorého zo sviatkov.
Hoci je ministerka Tomanová momentálne „v kurze“ kvôli jej výroku o zneužitých penzijných fondoch Hitlerovými nacistami, mňa na nej zaujalo predsa len niečo iné.
Vo verejnosti je známy, medzi novinármi obľúbený. Nie kvôli inteligencii, šarmu, či schopnosti pomáhať druhým, ale pre svoju (s)prostorekosť. Novinári milujú senzácie. Vtedy sú ich reportáže divácky pútavejšie, večerné spravodajstvo sledovanejšie, nehovoriac o politických diskusiách, v ktorých sa vie teda poriadne odpútať.
Tak ste sa konečne ukázali na očiach pani Mušková. Ja viem, že sedíte v slovenskom parlamente od nepamäti, hoci zo spravodajstva sa o Vás dozviem len veľmi sporadicky. Ani neviem, ako to robíte, lebo v HZDS dlhodobá účasť v legislatíve (samozrejme až na muftiho) nie je bežná. Možno sa riadite heslom, kto nič nerobí, nič nepokazí.
Palko alebo Hrušovský? Kaluž alebo blato? Slovenskí kresťanskí demokrati zrejme stále nechopili, v čom spočíva volebný úspech dnešných politických strán.
Počas predminulej nedele ma z poobedňajšej letargie vytrhal malá otázočka v relácii Na telo. Redaktorka sa svojho hosťa opýtala, kohože to podobizeň má premiér Fico zavesenú vo svojej pracovni. Správna odpoveď mala znieť: Ernesta Che Guevaru. Týždeň prešiel a na blogu sa neobjavila ani jedna zmienka k tejto rozum zastavujúcej novinke z úradu vlády. Tak sa teda pozrime na tohto týpka, čo o ňom píšu prispievatelia Wikipedie.
Ešte donedávna som si myslel, že už nikdy nepoznám zážitok z komunistického prvomájového sprievodu. Áno patrím k tým „nešťastníkom“, ktorí sa ho nikdy nezúčastnili. Nie, nie, moji rodičia neboli disidenti, ani žiadne protištátne živly. Jednoducho sa im na tie komunistické majálesy chodiť nechcelo. A to aj napriek tomu, že ako na potvoru, vždy prvého mája robili u nás v obci celoročnú revíziu elektrických rozvodov. Takže ani televízny program na prvom kanáli (lebo druhý začal vysielať až od 16.00 hod.) sa nedal pozerať. A čo bude teda človek robiť v komunistickom paneláku? Nuž pôjde zrejme na oslavy sviatku práce, domnievali sa komunisti.
Dal som si sebe zrobiť tento blog, bo mňa ma naštvali šicke blogery, co furt džubú do teho našeho priemera. Ta ja neznam, co s nim mate. Ta on najsamlepši ako šicke priemery dokopi. Bol niektori priemer lepší? Bol lepší Čarnogursky? Bol lepší Mikloško? A to už nehovorím o tem cigaňovi Dzurindovi.
Súčasnej opozícii politickí komentátori vyčítajú jej nevýraznosť, neschopnosť a možno až bezmocnosť. Do dnešných dní mali sčasti pravdu. Prejsť po ôsmich rokoch z vlády do opozície bez výmeny lídrov, zvyknúť si na iný štýl politiky a komunikácie s občanmi, stratiť mocenské páky na presadzovanie svojich cieľov nebolo jednoduché. O to ťažšie sa jej muselo začínať potom, ako vláda Roberta Fica začala demontovať ekonomický a politický „success story“ tejto krajiny len pozvoľna, nie veľkým treskom, ako to predpovedali predstavitelia bývalej vlády.
Nuž ten Fico má teda guráž. Odskočiť si len tak napapkať sa na recepciu pri príležitosti kubánskej revolúcie, to chce teda riadnu dávku arogancie.
Ktosi raz povedal, že ak na čele slovenskej vlády stojí právnik, krajina speje do katastrofy. Hoci úplne prvé kroky súčasného predsedu vlády boli na hony vzdialené od jeho nereálnych predvolebných sľubov, zdá sa, že premiér Fico sa svojich „zaručených“ receptov na pomoc menej úspešným (rozumej napr. ľudí s nižšou kvalifikáciou; horšími študijnými výsledkami; tých, čo naleteli nebankovým subjektom; ľudí s najnižšími príjmami; ale aj ľudí, ktorí nemajú šajnu o fungovaní slobodného trhu a pod.) predsa len nemieni vzdať.
